PROJEKTY, ROZHOVORY

Mária Bieliková: Záleží na tom, ako sa poznáme – sme radi a spokojné sami so sebou. Ostatné príde.

Pridané 14. 01. 2025

Profesorka Mária Bieliková v roku 2020 založila a vedie Kempelenov inštitút inteligentných technológií. Viac ako 30 rokov sa venuje výskumne témam súvisiacich s umelou inteligenciou. V súčasnosti je predsedníčkou Stáleho výboru pre etiku a reguláciu umelej inteligencie. Bola tiež členkou správnej rady Spoločného výskumného centra Európskej komisie a členkou expertnej skupiny na vysokej úrovni pre umelú inteligenciu zriadenú Európskou komisiou.

Je bývalou dekankou Fakulty informatiky a informačných technológií Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Viedla množstvo úspešných študentov na rôznych súťažiach a aj v rámci bakalárskych, diplomových a dizertačných prác.

Pani profesorka Mária Bieliková patrí medzi 12 osobností – changemakerov, ktorí posúvajú svoj odbor a Slovensko ako krajinu vpred. Získala ocenenie Slovensko IT osobnosť roka (2016), osobnosť vedy a techniky (2010) a osobnosť medzinárodnej spolupráce (2023). V roku 2024 získala Rád druhej triedy Ľudovíta Štúra za významný prínos   rozvoju Slovenska v oblasti vedy, techniky a vzdelávania udelený prezidentkou Slovenskej republiky Zuzanou Čaputovou a tiež sa stala laureátkou ESET Science Award v hlavnej kategórii výnimočná osobnosť vedy na Slovensku.

Založila ste Kempelenov inštitút inteligentných technológií, ktorý aj vediete. Ste jednou z vedúcich osobností vedy na Slovensku. Prezradíte, aká bola Vaša profesijná cesta?

„Cesta bola trošku kľukatá, ale zaujímavá a plná skvelých ľudí. Najkrajšie momenty vznikli nečakane a vďaka prajnému prostrediu alebo mojej tvrdohlavosti. 🙂 Počas štúdia a ani po jeho bezprostrednom skončení som vôbec neplánovala pôsobiť na univerzite. Vždy som mala veľa záujmov a blízko k biznisu, ale osud to zariadil tak, že som našla zaľúbenie aj v učení a odovzdávaní a zdieľaní vedomostí. A to sa menilo tak, ako som si uvedomovala viac, čo sú moje silné stránky a čomu sa chcem venovať.

Doteraz sa to mení. Asi aj preto som z profesorky teraz CEO. Moja láska k vede a zdieľaniu poznatkov sa už nebude dať nikdy vymazať.“

Dlhé roky pôsobíte v oblasti informatiky a umelej inteligencie. V oblasti, ktorá pred cca 20 rokmi bola oblasť, v ktorej dominovali viac muži ako ženy. V poslednej dobe aj v tejto oblasti počet žien postupne narastá. Zmenilo sa podľa Vás postavenie a vnímanie žien v spoločnosti a ako aj vnímanie žien na riadiacich pozíciach?

„V informatike aj dnes dominujú muži a podľa mňa aj vždy budú pokiaľ sa informatika ako disciplína nezmení. Ale je pravda, že posledných cca 10 rokov počet žien výrazne narástol. Je to dané aj tým, že sa informatika stala každodennou súčasťou našich životov a už to zďaleka nie je len o programovaní. A určite aj mnohými aktivitami v tomto smere.

Významný vplyv má aj zmena postavenia a vnímania žien v spoločnosti ako ste naznačili. To je veľmi dôležité nielen pre informatiku. Najlepšie čo som doteraz zažila, bolo vždy v dobrej kombinácii žien a mužov. Sme odsúdení na spoluprácu a tak vyrovnávanie rozdielov, ktoré sú dané predsudkami je veľmi dôležité.“

Napríklad Fínsko aj Švédsko zaviedli kvóty na podporu rodovej rovnosti. Taktiež tu máme Smernicu EP a Rady EÚ k zlepšeniu rodovej vyváženosti medzi riadiacimi pracovníkmi kótovaných spoločností. Myslíte si, že je to správny postup ktorý môže viesť z zlepšeniu postavenia žien?

„Nie som odborník na rodové otázky. Myslím si však, že vždy je lepšie, keď sa podarí nájsť riešenie, ktoré nespočíva v tom, že niekomu niečo predpisujeme či prikazujeme. Toto takmer s istotou vedie k situáciam, ktoré môžu spôsobiť viac škody ako úžitku. Napr. keď sa prijme na nejakú pozíciu niekto len kvôli rodovému aspektu, aby sa dodržali kvóty a nie je tam príslušná kompetencia, tak skôr či neskôr to neskončí dobre a vo výsledku môže situáciu aj niekto zneužiť proti nariadeniu, ktorým sme chceli dosiahnuť nejaký cieľ. A škody spôsobené jednotlivcom, ktorí sú takto vlastne oklamaní, sú podľa mňa nevyčísliteľné.

Na druhej strane, mnohokrát nemáme iné riešenie. Predsudky sú hlboko zakorenené a nedá sa ich len jednoduchou prirodzenou cestou zmeniť. Aj keď nie som nadšená z takýchto príkazov, v situácii, keď nemáme kritickú masu je to niekedy užitočné. Minimálne sa začne o tom viac hovoriť, ľudia si začnú uvedomovať veci. A posúvame sa dopredu. A ak vieme rozumne riešiť špecifické situácie a vždy je na prvom mieste odbornosť a profesia, tak to pomáha.“

Podľa štatistík vyššie percento žien vyštuduje VŠ. Aj napriek bohatým skúsenostiam je stále menej žien na vyšších a riadiacich pozíciách. Je možné s tým niečo urobiť?

„Podporovať ženy, aby si čo najviac verili. Podporovať mužov, aby podporovali ženy.“

Mnohé ženy, aj na vysokých aj nižších riadiacich pozíciach si v porovnaní s mužmi omnoho ťažšie získajú prirodzený rešpekt. Vy ste bola dlhé roky vo vedení fakulty a aj dekankou na STU v Bratislave, tiež ste založila a vediete Kempelenov inštitút inteligentných technológií. Čo by ste odporučila ženám manažérkam v otázkach získania si rešpektu?

„Podľa mňa je dôležité čo najviac poznať seba a ideálne byť so sebou spokojná. Nie tak, že už sa netreba zlepšovať, ale tak, že sa mám jednoducho rada. To sa ľahko hovorí, ale nie až tak ľahko realizuje.

Mne vždy pomohlo, že som bola v kolektívoch, kde bolo veľa mužov a prirodzene sme si navzájom pomáhali. A potom mi vždy pomáhal manžel, už len tým, že bol, že ma podporoval, že sa tešil z každej aj malej veci a tiež so mnou zdieľal ťažké situácie. Diskutovali sme spolu o mnohých veciach, aj keď sme sa nezhodli a niektoré pokusy o spoločnú organizáciu podujatí nedopadli vždy ideálne. 🙂

Ženy vo všeobecnosti sú omnoho viac vzťahové, teda kladú väčší dôraz na vzťahy, ako muži. To je skvelá vlastnosť, lebo umožňuje okrem iného dosahovať šťastné momenty aj veľmi jednoducho v kontakte s ľuďmi, ale môže byť trochu brzdou pri riadení.“

Na strane jednej je podpora žien v manažmente a v podnikaní potrebná a žiadúca. Na druhej strane sa nám dostáva, že podpora žien je diskriminačná a nie je potrebná. Aký je Váš názor?

„Áno, aj pozitívna diskriminácia je diskriminácia. Preto je dôležitá najmä podpora a veľmi citlivé vyhodnocovanie hraníc. Ani pre samotné ženy nie je dobré, ak sa dostanú do funkcie cez nejaké kvóty, takto sa ťažko dá získať rešpekt.

Veľmi efektívne je, ak máme čím viac skutočných lídrov, títo bez ohľadu na pohlavie budú pomáhať rásť svojim kolegom bez ohľadu na pohlavie.“

Aké vlastnosti by mali mať ženy (manažérky), prípadne podnikateľky aby uspeli?

„To si netrúfam vôbec povedať. Asi sú nejaké vlastnosti, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť úspechu, ale dôležitá je kombinácia. Poznám ľudí, u ktorých aj ich vlastnosti, ktoré by sa dali označiť za slabé stránky v kombinácii s inými sú zrazu silnou stránkou, lebo vytvoria jedinečnú kombináciu.

U mňa vždy víťazí otvorenosť a rešpekt. A k tomu nebáť sa pracovať. Je dôležité aj niečo vedieť robiť a nielen mudrovať.“

Často sa diskutuje potreba a rozdielnosť medzi ženským a mužským lídershipom. Aký je Váš názor?

„Ženy a muži vo všeobecnosti sú iní a je mnoho situácií – myslím, že väčšina – kde je dobré mať mužov aj ženy. Zároveň svet nie je čiernobiely – teda muž nie je jeden protipól a žena druhý. Každý sme na celom spektre niekde inde, a rôzny pre rôzne vlastnosti. A do určitej miery sa to mení, ja sama na sebe cítim ako som sa rokmi v niektorých veciach posunula bližšie k rozmýšľaniu a rozhodovaniu mužov. A zasa v iných veciach, napríklad vo vzťahoch, ostanem asi vždy tam viac v ženskej časti.“

Hovorí sa, že keď mužovi ponúknete vysokú pozíciu, bez váhania (väčšinou aj bez dostatočných skúsenosti) ju veľakrát aj hneď prijme. Ženy často váhajú aj napriek bohatým skúsenostiam. Prečo je to tak a čo by nám ženám mohlo pomôcť?

„Je to zrejme dôsledok všeobecne nižšej dôvery žien v svoje schopnosti a predsudky, ktoré máme a sú hlboko zakorenené v spoločnosti a v rodinách. Zmena nie je ľahká a určite je to dlhodobá záležitosť. Myslím, že už dnes sa veľa zmenilo, len sa pozrime koľko mladých rodičov spoločne vychováva svoje deti.

Som presvedčená, že tu najviac môžu pomôcť muži. Na všetkých úrovniach – doma vytvorením bezpečného prostredia bez predsudku, že muž zarába a žena sa stará o deti, v práci, keď muži budú podporovať kolegyne a aj medzi priateľmi.“

Počet žien na vyšších manažérskych pozíciach je v porovnaní s mužmi stále málo. Cítite, že existujú neviditeľné bariéry brániace Vášmu kariérnemu rastu?

„Filtre, ktorými pozeráme na svet a ktoré do nás nevedomky vkladali naši rodičia, spoločnosť. Aj preto som ochotná akceptovať rôzne nariadenia k tejto otázke, ak sú rozumné, lebo samé sa to tak ľahko nezmení.“

Aké opatrenia by podľa Vás pomohli zlepšiť rovnosť príležitostí pre ženy pracujúce v spoločnostiach?

„Viesť dievčatá a ženy k väčšiemu sebavedomiu, viesť chlapcov a mužov k väčšej empatii a akceptácii. Každý sme na nejakej úrovni, ktorá sa dá stále zlepšovať. A najmä s tým treba pracovať veľmi skoro… Dcéry úspešných mužov v biznise sú často úspešné tiež. Vidia vzory, často ich rodičia podporujú.“

Bola ste dekankou na STU, teraz vediete Kempelenov inštitút. Keď sa pozriete na Vaše manažovanie, je niečo, na čo ste najviac hrdá?

„Najviac som hrdá na to, že mám okolo seba ľudí, ktorí sú v mnohých veciach ďaleko lepší ako ja.“

Riadiť vlastnú firmu, prípadne zastávať riadiacu pozíciu je časovo veľmi náročné. My ženy často vnútorne zápasíme s časom, aby sme si udržali "work life balance". Ako sa Vám darilo zladiť Váš pracovný a súkromný život?

„Prácu som nikdy nevnímala oddelene od života, lebo je jeho silnou súčasťou. Preto radšej hovorím o “life balance”. To bolo a je rôzne v rôznych obdobiach života. Iné to bolo, keď sme mali dve malé deti, iné keď odrástli a odišli z domu, a iné to začína byť s vnúčatami.

Keď boli deti malé, som väčšinu času venovala im a pracovala vtedy, keď bol priestor. Mala som pracovný stôl v obývačke a na najrôznejšie činnosti som si vždy získala nejaký kúsok času. Vtedy, pred 30-timi rokmi ešte neboli notebooky, tak som pekne sedela za stolom s klávesnicou, monitorom a počítačom pod stolom, a bolo to dobre. Lebo keď som si sadla do kresla, bolo jasné, že som naplno s rodinou.

Snažila som sa v čase keď deti spali robiť veci, ktoré ma bavili a keď nespali robiť veci, ktoré robiť treba, ako napr. variť, upratovať. A tak sme vždy mali kopu spoločných aktivít a hru sme si spravili zo všetkého možného.

Robiť veci naplno je jedna z vecí, ktorú považujem za dôležitú a snažím sa to uvedomovať, kde som, čo robím, tu a teraz.“

Spomeniete si aj na prípadné neúspechy a zlyhania, ktoré Vás posunuli vpred?

„Stále sa učím ako vyvažovať mikromanažment s úplnym delegovaním zodpovednosti. Špeciálne v situáciách, keď mnohé čo robíme pilotujeme a nemáme dobre vyjasnené čo sme a kam ideme. A tiež v situáciách, keď príde nový manažér. Kempelenov inštitút je nezisková výskumná organizácia, ktorá prepája akadémiu a biznis, a teda aj tieto dve kultúry, učíme sa každý deň.

Nie vždy sa mi to darí, ale mám skúsenosť, že otvorenosť a rešpekt to vždy vyriešia.“

Zmenili by ste dnes niečo, keby ste sa mohli vrátiť v čase?

„Nie. Boli chvíle, keď som rozmýšľala, či je dobré pristupovať ku každému s dôverou, a riskovať popálenie sa alebo preverovať hneď od začiatku. Teraz už viem, že pre mňa je jediná možnosť dôvera od prvej minúty. Je to moja silná stránka a zároveň aj veľmi zraniteľné miesto. Svet je plný paradoxov.

Každý človek si zaslúži dôveru. Prípadov, keď to nevyjde je vždy významne menej a v tých zvyšných je to potom mnohokrát lepšie. Nestrácam energiu na domýšľanie si…“

Pre mnohé manažérky ste vzorov Vy. Máte aj Vy svoj vzor, osobu, ktorá Vás inšpirovala?

„To je ťažká otázka. Ja sa inšpirujem každý deň mnohými ľuďmi. Bol by to veľmi dlhý zoznam a nerada by som na niekoho zabudla.“

ĎAKUJEME ZA ROZHOVOR !

Tento článok bol vytvorený Združením podnikateliek a manažérok s podporou Centra pre medzinárodné súkromné podnikanie v rámci projektu „WE-Champs: Strengthening the Entrepreneurial Ecosystem by Networking Regional Women’s Chambers of Commerce and Business Associations„, financovaného U.S. Department of State Secretary’s Office of Global Women’s Issues. Všetky názory uvedené v tomto dokumente sú názormi autorov a nemusia nevyhnutne odrážať názor vlády Spojených štátov alebo CIPE.